Historky zeme Ond

POZOR! TOTO (NIE) JE FANTASY!

Kapitola prvá:

Údolie – návšteva starého priateľa

„Jednu vodku, Ivan,“ zakričal na bezzubého barmana starý, bielovlasý čarodejník, len čo sa usadil k baru a z hlavy zložil šedý, špicatý klobúk.

„Jak sa máš, Ogion,“ zachrapčal barman a po pulte posunul čarodejníkovi pohárik s priezračnou tekutinou.

„Pšst!“ vyskočil čarodejník, až sa mu vodka rozliala po bielej brade. „Nehovor mi tak!“ zašepkal. „Pasú po mne z „orgány“ z Hlavného mesta... A už dosť dlho. Nehovor mi, že si nič nepočul!“

Bezzubý barman, naklonený cez pult, iba potriasol plešatou hlavou, na ktorej svietilo pár chumáčov ryšavých, kučeravých vlasov.

„Šlo o pančované víno z juhu... Keď to prasklo, musel som sa na istý čas niekam zašiť... pre istotu,“ povedal čarodejník a žmurkol na barmana. Ten chápavo pokýval hlavou a nenápadne sa poobzeral po poloprázdnej krčme, či náhodou neuvidí niekoho z „tajných“.

„Čože si sa vrátil sem, do Údolia?“ opýtal sa po chvíli polohlasom barman.

„Ako som povedal – musel som sa niekam na čas zašiť. No a kde býva najväčšia tma?“

„No,“ zarazil sa barman. Pozrel na nástenné hodiny ukazujúce desať dvadsať, potom sa pozrel oknom na druhej strane miestnosti, do tmy vonku. „Tak teraz asi všade...“

„Nie,“ rozčúlil sa čarodejník. „No predsa pod lampou! Pod lampou je najväčšia tma!“

„A to máš zas skade?“

„Zo sveta, Ivan. Zo sveta! Tak, ako hovorím... Pod lampou je najväčšia tma! Tak som sa uchýlil pod lampu – rovno do hlavného mesta!“

„A nie je to nebezpečné?“ opýtal sa neveriacky barman.

„To vieš, že je. Ale hlavné je dávať si pozor a byť nenápadný!“

Barman iba pokýval plešatou hlavou.

„Chvíľu som pracoval v bani na urán, potom som obsluhoval v gogobare Big Candy a medzitým som šliapal chodník. Nakoniec si ma nechali na pokusy s radiáciou, keď už som mal tie skúsenosti z bane. To vieš, čarodejníkov majú v hlavnom meste habadej, a ešte aj kvalifikovanejších ako ja! Stále tam ale boli a sú „tajní“, čo po mne pasú,“ dopovedal čarodejník a preklopil do seba nový pohár vodky.

„A prečo si sa vrátil?“ zaujímal sa barman.

„No určite nie preto, že by tu v Údolí bolo lepšie...“

„Tak-tak,“ prikýval barman.

„Tam, v hlavnom meste som urobil kariéru... prišiel som tam ako čarodejník druhej kategórie, povaľač a príležitostný prostitút. A len po pol roku sa vraciam ako držiteľ Rádu práce, zaslúžilý umelec a doživotný akcionár Nafty Gbely!“

„A čo „tajní“?“ zaujímalo stále barmana.

„Nepočúvaš ma?! Hlavne nevyčnievať!“

„Ale to „tajní“ ťa poštvali až sem?“ opýtal sa barman.

„Pravdupovediac, „tajní“ po mne idú celý život. Už som si zvykol. Ale v Údolí som hlavne kvôli môjmu starému priateľovi...“

. . . . . .

Dodo Mikina, povolaním hobit, sa práve usadil k večeri vo obývačke svojej nory, keď ho vyrušilo náruživé klopanie na zvonček jeho dverí. „Koho to sem čerti nesú?“ vyjadril svoje znechutenie nad príchodom nečakaného hosťa.

„Imrich, čo tu robíš?“ skríkol naradostene malý veľký mužík, keď za okrúhlymi dverami našiel svojho starého priateľa.

„Dodo, priateľu, večné spory zmietajú sa našou zemou,“ povedal múdro čarodejník, zablatené kanady si nešetrne poutieral do rohožky pred okrúhlymi dverami a vošiel do malého príbytku malého muža.

„Imrich? Čo ťa sem privádza? Teba som nevidel už toľko rokov... Vitaj, “ zašepkal dojatý hobit a tuho objal kolená dvojmetrového čarodejníka.

„Už nie som viac Imrichom, priateľu,“ povedal s úsmevom čarodejník. „Pred pár rokmi som v Shao-shitskom kláštore prijal pseudonym Ogion, no ani ten už nepoužívam. Teraz som len bezmenný čarodejník, chodiaci po zemi a pomáhajúci ľuďom. Ako Kaine zo seriálu Kung-Fu, či Jules z Pulp Fiction, keď dodržal slovo, ktoré dal Vincentovi...“

„A čo sem priviedlo bezmenného čarodejníka?“ usmial sa hobit a so slovami „musíme šetriť“ nalial čarodejníkovi do plastového pohárika železitú vodu z vodovodu, len čo sa obaja usadili v obývačke.

„Ako som povedal, drahý Dodo, večné spory zmietajú sa našou krajinou,“ povedal múdro čarodejník a usrkol si z pohára.

„Určite si už, Dodo, počul o nepokojoch v našom Hlavnom meste...“

„No, internet v našej obci ešte nezapojili, s káblovkou to tiež nie je ružové...“

„Skrátim to – všetko to začalo jedným malým dekrétom, ktorý, snáď omylom, podpísal náš osvietený panovník. Tento dekrét bol namierený hlavne proti obyvateľstvu orkskej národnosti a ázijským študentom. Hlavné mesto zachvátili nepokoje – mladí orkovia a Ázijci začali násilne demonštrovať, zapaľovať kone a metly a rozbíjať výlohy obchodov...“

„Počkaj, ale čo to má spoločné s tebou? A so mnou?“ prerušil čarodejníka hobit.

„Vlastne nič, ale môjho psychiatra zatkli za sexuálne obťažovanie, tak sa nemám komu vykecať... A tiež... som tak sám, Dodo.“

Chudák Dodo nahlas preglgol a zamrvil sa na pohovke z krokodílej kože.

„Počkaj, Dodo, zle si ma pochopil. Počkaj, kým ti to celé vysvetlím... Začali sa teda demonštrácie. orkov a Ázijcov však bolo v celom hlavnom meste veľmi málo a pre kráľove vojská bolo vysporiadanie sa s tými piatimi orkami a dvoma Japoncami žiaden problém. Oveľa väčší problém pre kráľa je však tá miliónová armáda orkov na južných hraniciach.“

„Hovoríš o vojne?“

„Ešte nie, na juhu nie je nič okrem pár fariem, kasín a gaybarov. Ak sa však orkovia dostanú na juh, tak to budú mať len pár kilometrov do stredu našej malej, liberálnej zemičky Ond. A tam už je na naše, na vojnu nepripravené, Hlavné mesto.“

„Ale čo chce kráľ robiť?“ vyskočil hobit, zasiahnutý vlnou vlastenectva a elektrického prúdu zo zástrčky, do ktorej zo zlozvyku práve strkal ihlice na pletenie.

„Dať si Deli... a čakať... Počkaj, ty myslíš na nášho kráľa? Ja hovorím o švajčiarskom... počkať, majú vo Švajčiarsku kráľa?“

„Musíme niečo urobiť!“ zakričal Dodo, skákajúci po pohovke.

„Tak majú vo Švajčiarsku kráľa?!“

„Musíme sa vydať za kráľom... musí sa dozvedieť, čo sa deje na juhu,“ premýšľal nahlas hobit.

„Za kráľom? A načo?“ opýtal sa čarodejník. „Ten je samozrejme o všetkom informovaný... nemyslel si si, že najprv prídem za tebou, zatiaľ čo kráľ nič nevie a veselo sa napcháva Pribináčikmi? Ha-ha-ha... Alebo hej?“

„Tak prečo si tu?“

„Chcem si u kráľa urobiť očko a tak som sa prihlásil na túto misiu. Ale som tu in-ko-gni-to... Tak tu v Údolí rozširujem, že po mne idú agenti, aby som nevzbudil žiadne podozrenie...“ Čarodejník sa naširoko usmial.

„Tak na akej misii to si?“

„Som na ceste do Jedovatých močiarov na západ stadeto,“ odpovedal znudeným tónom čarodejník.

„A čo tam, preboha?!“

„Hľadám jedného jednookého týpka... podľa kráľa to bude vo vojne náš najväčší tromf,“ povedal čarodejník a dopil svoju železitú vodu z pohára.

„Týpka?“

„Nejaký ky... ko... koko...“ odpovedal čarodejník a začal sa napchávať slanými arašidami z misky.

„No to hádam nie?!“ vyskočil zdesene Dodo.

„Nié... myslím tu beštiu s jedným okom...“

„Kyklop? Tu žije Kyklop?“ vyskočil prestrašene hobit.

„Asi,“ zamrmlal čarodejník, oddávajúc sa arašidovým radovánkam.

„A ty ho máš nájsť? Videl si dakedy dajakého?!“

„Nie, ale veď ti hovorím, že si u kráľa robím očko... Tak čáry-máry-fuck a je zo mňa vyhlásený odborník na Kyklopov...“

„Čáry-máry-fuk?!“

„Mám známeho na Úrade práce... Ešte zo štúdií...“

„Ty sa teda v živote nestratíš, Ogion... Ale čo s tým Kyklopom?“

„Musíme ho dostať na našu stranu... Kým to nespravia orkovia, naňho má zálusk každý, lebo už ich veľa nie je, tých Kyklopov...“

„Musíme?!“

„Očakávam, že mi helfneš, Dodo. Kvôli starým časom a tak. A určite to nebude zadarmo, len kvôli očku u šéfa by som sa predsa nenechal zabiť...“

„Tak kvôli čomu áno?!“

Čarodejník priam obradne nadvihol pravú ruku a ukazovákom párkrát prešiel po palci.

„Kvôli koreniu? Soli!“

„Peniaze, Dodo, peniaze! Kráľ sa nám isto odmení!“

„Neočakávaš dúfam „ruku princeznej a pol kráľovstva k tomu“?! Ty si sa musel zblázniť!“

„To priam nie, Dodo, ale nejaká princeznina sesternica so siedmeho kolena sa pre starého čarodejníka určite nájde!“

Chudák Dodo, kardiak nepripravený na toľké nápory adrenalínu, bezmocne zalapal po dychu.

„Neboj sa, dajaká kočka sa nájde aj pre teba,“ chlácholil hobita čarodejník.

Dodo si len unavene oprel hlavu o stenu - prešiel do stavu totálnej apatie, prechádzal si ukazovákom po svojej dolnej pere a vydával brmblavé zvuky, zatiaľ čo čarodejník Ogion na seba navliekol svoje staré pyžamo a v Dodovej spálni sa uložil na spánok.

Kapitola druhá:

Jedovaté močiare - Rasta

Nasledujúci deň sa už hobit Dodo Mikina viac-menej dostal zo stavu apatie a už od rána sa chystal na cestu, zatiaľ čo jeho hosť, čarodejník Ogion, veselo chrápal v Dodovej posteli. Keď sa Ogion prebudil, boli už tri hodiny poobede.

Čarodejník si tak zbalil svoje pruhované pyžamo, ktoré mu, ako sa zdôveril zdesenému Dodovi, zostalo ako pamiatka po tom, čo po ňom zošplhal z okna kráľovskej hladomorne, kde bol kvôli krádeži chleba a troch mobilného telefónov. Dodo zatiaľ zabalil čosi málo jedla a pár maličkostí na cestu.

„Tak, aby sme šli,“ povedal smutne Dodo, keď si do ruksaku pribalil ešte kotúč toaletného papiera. Čarodejník ho už čakal v predsieni s dlhou tisovou palicou v ruke.

Dodo našťastie býval na okraji obce neďaleko lesa a tak sa mohli z Údolia vypariť bez toho, aby ktokoľvek spozoroval podozrivý odchod hobita a čarodejníka v tričku „Som gay, no a čo“ do pustého lesa.

Lesná cesta, ktorá ich viedla až do Jedovatých močiarov, sa zužovala a i les temnel rovnako rýchlym tempom, akým sa Dodova nálada približovala k bodu mrazu. Dodovi totiž konečne došlo, na akú samovražednú misiu sa to vydal s chlapom, ktorý mal viac historiek ako dobrý vojak Švejk.

„...no a tak mu hovorím, že keď ho stretnem ešte raz, tak ho zavesím za vajcia do prievanu. Človek by neveril, ako to niekto môže zobrať tak osobne. Vieš, Dodo, ono sa to len tak hovorí, ale odvtedy viem, že sa to naozaj dá... žiaľ...“

„...a tak mu hovorím: „A ty krpec jeden ma neser, lebo ťa hneď rozoberiem ako závodný bicykel!“ Nuž, Dodo, kto ti mohol čakať, že to bol karatista odkiaľsi z Gondu... Ale tých pár zubov ma aj tak bolelo... takže som mu vlastne mal poďakovať... zubná starostlivosť je v dnešnej dobe veľmi drahá záležitosť, Dodo. To mi pripomína,...“

. . . . . .

„Ááá! Ja ťa zabijem, Ogion!“

„Upokoj sa, Dodo,“ dohováral dobrácky čarodejník Hobitovi.

„Upokojiť sa?! Ja?! Kvôli TEBE sme sa stratili a ja sa mám upokojiť?! Ja ťa zabijem!“

„No tak, Dodo, ako som mohol vedieť, že je to naša mapa?“

„Ako?! No ako asi?! Ty sa nikdy nepozeráš, čím si utieraš riť?! Ako si môžeš zmýliť mapu s toaleťákom?! Ja ťa naozaj zabijem, Ogion!“

„Veď sme mali naponáhlo! Ešte si na mňa kričal „Ogion, pohni sa!“ a kašľal si na moje zažívacie problémy! Tak na mňa láskavo nezvaľuj všetku vinu!“ ukončil horlivú debatu čarodejník a pokračoval v ceste.

. . . . . .

„To je koniec, Ogion...“ zašepkal Dodo Mikina, zhodil z pliec ťažký batoh a hodil sa na vlhkú, močaristú zem.

„Dodo, nestrácaj nádej,“ chlácholil ho čarodejník. „Už sme skoro v cieli.“

„Ako to môžeš vedieť, Ogion?“

„Ani to neviem,“ skončil čarodejník.

Čarodejník zavetril: „Cítiš ten zápach?“

Dodo nemo prikývol.

„Ten zápach nás k tomu Kyklopovi dovedie...“ usmial sa čarodejník.

„Ako to myslíš, Ogion?!“

„Vstaň a ja ti to poviem,“ povedal čarodejník a pomohol hobitovi postaviť sa na nohy.

„Vieš, Dodo,“ povedal čarodejník, keď sa opäť pohli. „Kyklopovia sú už formálne vyhynutý druh. Osud tým jednookým ľudkom akosi neprial a tak sa tieto milé stvorenia behom vekov vzájomne vyvraždili. Zostal len jeden a to ten, za ktorým teraz ideme.“

„Akoto, že prežil?“ opýtal sa Dodo.

„Jednoducho nebojoval.“

„Nebojoval?“

„Je to proti jeho presvedčeniu. Tento Kyklop je trochu iný...“

„Iný?“ udivene sa opýtal Dodo.

V tom pred nimi niečo zašuchotalo. Ogion pevne chytil svoju palicu, pripravený na súboj s neznámou formou života, ktorá sa predierala krovím pred nimi. Dodo bol, naopak, pripravený na útek.

„Vylez, beštia!“ zakričal diplomaticky Ogion na krovie, z ktorého sa pomaly predieralo čosi živé, veľké, s jedným veľkým okom.

„Kyklop...“ zašepkal zdesene Dodo. V tom pochopil, čo Ogion myslel pod pojmom „iný“.

Kyklop, veľký dva metre, na nich žmurkal veľkým okom. Spod farebnej rasta-fariánskej čiapky Kyklopovi trčalo pár dredových vrkočov a kúsok zhobľovaného čelného rohu. Z papule mu trčal dymiaci joint.

„Kto ste?“ opýtal sa Rasta-Kyklop.

„Ja som Ogion, čarodejník,“ zreval na monštrum Ogion. „A toto je môj sprievodca, Dodo Mikina, hobit. Ráčite byť miestnym Kyklopom?“

„Čo odo mňa chcete?“ opýtal sa Kyklop.

„Hľadáme vás...“

Po týchto slovách Kyklopovi zamrzol úsmev na tvári.

„H-hľadáte ma?“ zakoktal. Ogion iba prestrašene prikývol, tušiac, o čo ide.

„Nedostanete ma!“ zreval Kyklop, i s koreňmi zo zeme vytiahol krík, z ktorého práve vyliezol a začal sa ním na Ogiona a Doda zaháňať. „Protidrogové?! Mňa ale nedostanete!“

Prestrašený Dodo primrzol na mieste, zatiaľ čo Ogion hútal, ako Kyklopa upokojiť.

„My nie sme z protidrogového! Prichádzame od kráľa!“ kričal mág. „Kráľ vás potrebuje vo svojom vojsku! Ako protislužbu kráľ ponúka certifikát na povolené pestovanie marihuany na „lekárske“ účely!“ Na dôkaz svojich slov Ogion naozaj z rukáva vytiahol zrolovanú listinu.

To už sa Kyklop upokojil:

„Ukáž mi to!“

Ogion hodil Kyklopovi listinu.

„Tak poďte za mnou,“ kývol Kyklop a otočil. Dodo a Ogion ho nasledovali.

Po pár minútach došli všetci traja k drevenému domcu, postavenému pod konármi obrovskej, bútľavej vŕby.

„Poďte ďalej,“ vyzval ich Kyklop, keď odomkol dvere.

Všetci traja sa ocitli v malej, zadymenej miestnosti, ktorá podľa všetkého slúžila zároveň ako obývačka, kuchyňa, spálňa a toaleta. Celej obývačko-kuchyňo-spálňo-toalete dominoval veľký portrét Boba Marleyho, zavesený nad farebným gaučom. „Byliny“ zavesené zo stropu vydávali prenikavú vôňu.

„Sadnite si,“ zamumlal Kyklop a z hlavy zložil farebnú čiapku.

„Hm,“ zahmkal Kyklop, čítajúc dokument. „Chýba tu ale kráľov podpis!“

„Kráľ sa podpíše, ak keď vy podpíšete kontrakt s vojskom,“ povedal Ogion a z rukáva vytiahol ďalší dokument, ktorý šmahom ruky hodil Kyklopovi.

„Ale kde mám istotu, že kráľ dodrží svoje slovo?“ nedal sa Kyklop.

„Na to tu mám špeciálnu zmluvu medzi Vami a kráľom,“ uškrnul sa Ogion a z rukáva vytiahol tretiu listinu. „Podpisuje sa krvou...“

„Tak, čo to vlastne odo mňa chcete?“

„Bude vojna,“ začal čarodejník. „A kráľ nás poslal za vami.“

„Za mnou?“

„Ste naša jediná šanca, inak orkovia vydrancujú celú našu zem.“

„Ale prečo práve ja?“

„Ste predsa potomok veľkého bojovného rodu Kyklopov. Vy, ako posledný Kyklop, máte viesť armádu nášho osvieteného panovníka.“

„Tak v tom ale vám nepomôžem, mládenci,“ povedal Kyklop. „Ja nie som bojovník.“

„To vieme my aj kráľ,“ prerušil ho čarodejník. „Ale ste naša jediná šanca! Za povolenie na pestovanie trávy to je primeraná cena.“

„Hm,“, zamyslel sa Rasta. „Budem musieť zabíjať?“

„Nie,“ potriasol hlavou Ogion. „Je to čisto reprezentačná úloha. Kostým vám, samozrejme, poskytneme. Dnes podpíšete a zajtra ráno spoločne vyrazíme za kráľom.“

„V poriadku. Tak, dajte sem tie ostatné zmluvy, nech sa na to pozriem.“

Ogion podal Kyklopovi tri zrolované listiny, ktorý sa do nich, s okrúhlymi okuliarami na nose, zahĺbil.

„Je náš! Teraz nasleduje už len administratíva...“ zašepkal na pohovke Ogion Dodovi, ktorý zatiaľ popíjal horúci „zelený“ čaj.

Po chvíli Kyklop povedal:

„Mám problém s bodom číslo tri.“

„Áno?“ opýtal sa Ogion a naklonil sa ku Kyklopovi.

„Nepáči sa mi časť o napichovaní nepriateľov na drevené koly...“ povedal Kyklop a napravil si okuliare.

„Nó,“ poškrabal sa Ogion na hlave. „Tí nepriatelia už budú vlastne mŕtvi...“

„Nie,“ pokrútil Kyklop hlavou. „Žiadne zabíjanie... ani už mŕtvych ľudí!“

„Pochopte! Patrí to k vašej úlohe hrozivého Kyklopa, divokého bojovníka túžiaceho po orčej krvi! Tak to chce scenárista!“

„Nie,“ pokrútil Kyklop opäť hlavou. „To neurobím.“

„Dobre... tak... môžeme vyrobiť atrapy mŕtvych orkov, ktoré budete demonštratívne na tie koly nabodávať.“

„V poriadku... ak pri výrobe tých atráp nebudú týrané zvieratá!“ Ogion prikývol a tak sa Kyklop opäť zahĺbil do zmlúv.

„A čo ten môj kostým?“

„Bude to vlastne bojové brnenie...“

„Z kože?!“

„Áno...“

„Tak to nie! Nedovolím, aby kvôli môjmu brneniu umierali nevinné zvieratá,“ tresol Kyklop päsťou po drevenom stole.

To už mal Dodo hlavu v dlaniach. „Toto bude dlhá noc,“ pomyslel si smutne.

. . . . . .

„Tak,“ usmial sa Kyklop, keď po troch hodinách dohadovania podpísal všetky tri zmluvy. A bol veru i spokojný – miesto nepriateľov bude napichovať atrapy, brnenie mu vyrobia z ekologických palmových listov a a dokonca si ani nebude musieť oholiť dredy.

Naopak Ogion bol už celkom na dne a zničený z neustálych Kyklopových námietok. Jedine Dodo sa mal najlepšie – veď vypil tri kanvice Kyklopovho zeleného čaju.

„Kedy vyrazíme?“ opýtal sa Kyklop, len čo si Ogion strčil zrolované zmluvy do širokého rukáva.

„Hneď ráno. Pôjdeme za kráľom k Modrým vodopádom na Južných hraniciach.“

„Výborne. Tak to musíte zostať na noc!“ zajasal Kyklop a vybehol z domčeka. Dodo a ani Ogion nestihli ani odporovať (niežeby aj chceli) a len na seba prekvapene pozreli.

Kyklop sa po chvíli vrátil – s vrecom „byliniek“ a fľašou akéhosi destilátu. (Svojím hosťom prezradil, že tento kontraband práve vykopal zo svojej tajnej skrýše pod latrínou – tú už ale vďaka povolení od kráľa potrebovať nebude.)

„Ponúknite sa,“ povedal Kyklop úslužne, len čo neznámu tekutinu ponalieval do pohárikov a naplnil dlhú fajku.

Hostia sa nenechali dlho núkať – a práve dovtedy siaha ich pamäť...

. . . . . .

„Volajte ma Kyko,“ povedal Kyklop a opäť ponalieval. Dodo sa už čudoval, odkiaľ vzal novú fľašku.

„Ja som Ogion,“ vzdychol čarodejník, vydychujúc ťažký dym z Kyklopovej fajky. „Ale toto meno nepoužívam... ani neviem prečo...“

„Mňa volajte Dodo,“ uzavrel hobit predstavovanie a hodil do seba ďalší pohárik.

„Mamááá,“ zakričal čarodejník Ogion do novovzniknutého ticha.

Kyklop-Kyko sa iba srdečne rozosmial...

. . . . . .

„Zahráme si karty,“ zavelil Kyko a zvalil sa s kresla na zem.

„Ja chcem červené,“ ozval sa Ogion, ležiac na kuchynskom dreze.

„Čo to chceš hrať?“ opýtal sa ho Dodo odkiaľsi spoza gauča.

„Už ako malý som sa chcel naučiť hrať Mariáš... no nebol nikto, kto by ma to vedel naučiť,“ vylieval si srdce Ogion.

„Poď sem!“ povedal mu Kyklop, ako-tak sa postavil a klesol za drevený, okrúhly stôl. „Ja ťa to naučím, starký...“

„Dobrá duša,“ potešil sa Ogion. „Ale ja nevládzem...“

. . . . . .

„Za potokom, pred potokom, päť kôp konopí,“ zarecitoval Ogion, stále ležiac na kuchynskom dreze. Kyklop, čakajúci na partičku Mariáša, zatiaľ zaspal a Dodo sa neozýval dobré dve hodiny.

„Hej, Kyko! Vstávaj! Zhasla fajka! Ha-ha.“

„Čo-čože... Ogy, nebuď ma...“

„Vstávaj a nehuč!“

„Vylez mi chrbát...“

„A ty ma odnesieš?“

„Buď ticho!

„Kyklop, Kyklop – ty máš vážne iba jedno oko?“

„Máš s tým problém?“

„Nie, nie, jednoočko. Cha-chá.“

„Nezmĺkneš, dokým ti nenaplním fajku, čo?“

„Uhádol si, jednoočko.“

„Tak mi ju hoď,“ vyzval Ogiona Kyklop a zdvihol hlavu od stola.

„Hop,“ povedal Ogion a hodil dlhú fajku Kyklopovi – ako oštep, ktorý neboráka trafil rovno do oka!

„Ááá!!“ zreval Kyklop s fajkou v oku – presnejšie s dlhým, špicatým koncom.

„Sorry,“ zašepkal Ogion, len čo Kyklop, držiac sa za hlavu, vybehol do noci...

Kapitola tretia:

Jedovaté močiare – Ťažké ráno

Nastalo ťažké prebudenie Dodovo. Ležal na pohovke, s nohami vyloženými dohora a umieral. Ogion, ležiaci na okennej parapete, sťažka vydychoval.

„Ogion,“ zašepkal Dodo z posledných síl. „Ogion...“

Na Dodovo počudovanie sa Ogion naozaj prebral – teda otvoril zlepené oči a zaostril na Doda.

„Dodo? Si to ty?“

Ten iba nemo prikývol a unavenými očami prešiel po miestnosti, hľadajúci vodu na uhasenie post-žúrového smädu.

„Kde sme to?“ opýtal sa Ogion.

„U Kyklopa...“

„Kde?... No-do-ri-ti...“ zašepkal Ogion skormútene. „Kyko? Si tu?“

V miestnosti nastalo skľučujúce ticho.

„Dodo?“

„Áno, Ogion?“

„Máme menší problém...“

. . . . . .

„Čo že si urobil?“ chudák Dodo nemohol veriť vlastným ušiam.

„Ako hovorím, Dodo. Jedna šupa a bol preč.“

„Ty mi chceš povedať, že Kyko spadol a utiekol?!“

„Tam šlo hlavne o tú jeho fajku. Asi. Rozbila sa... a jeho to naštvalo, chápeš... no a tak.“

„Tak kvôli rozbitej fajke Kyklop utiekol a my sme nesplnili úlohu?!“

„Som rád, že to chápeš... Niečo sa mi marí i o tom jeho oku... ale nie som si istý.“

„A čo teraz?“

„To je jednoduché, Dodo. Všetko som už premyslel. Podľa plánu sme mali Kyklopa doviesť na Južné hranice, kde naňho čaká kráľ s vojskom a milión orkov. My preto pôjdeme na sever.“

„Tomu nerozumiem, Ogion...“

„Predsa aby sme sa im vyhli! Mám známeho, ktorý nám sprostredkuje super bývanie na jednom opustenom ostrove. Predstav si to, Dodo – more, pláže, delfíny a hadi veľkí ako kone.“

„Čože?! So mnou nepočítaj, Ogion.“

„Tak čo si vymyslel ty?“

„Pôjdeme za kráľom a nejako to len vysvetlíme,“ rozhodol Dodo. „Kráľ je dobrý človek. Jeho otec síce mal rád podrezávanie kôz a obetovania čistých panien, ale jeho syn je iný...“

„A ak budeme mať šťastie, tak nás niekto cestou zabije ešte predtým, ako to urobí kráľ. Alebo znásilní, ako to robia tí osamelí kamionisti na odpočívadlách kdesi v Gmure.“

„No dobre, Ogion. Vyhral si. Ale tvoj plán o úteku tiež nie je najlepší. Musíme sa dohodnúť – sme v tom predsa namočení obaja. A hlavne kvôli tebe.“

„Kvôli mne?! Ako to?!“

„Veď si to bol ty, kto prišiel za mnou! A ja doteraz netuším, prečo!“

„Dodo, veď sme priatelia! Nevideli sme sa roky, tak ma napadlo, že spoločný víkend v prírode bude fajn! Mali sme opekať, loviť ryby a spomínať na staré časy!“

„Miesto toho sa z nás stali štvanci.“

Ogion smutne prikývol.

„Musíme ho nájsť,“ povedal po chvíli ticha.

„Tak na tom sa asi zhodneme obaja. Ale kde? Máš nejaký nápad?“

„Nie,“ pokrútil hlavou Ogion. „Jednoducho budeme sledovať stopy – tie nás dovedú ku Kyklopovi.“

„Len aby...“

Kapitola štvrtá:

Modré vodopády – Kráľ

Úspechy kráľovského vojska na Južných hraniciach neboli značné, no udržať orkov za hranicami na počudovanie nerobilo vojsku problém. To mohlo za všetko ďakovať profesionálnym lobistom zo západu, ktorí posledné tri týždne odhovárali orkov od útoku.

Našťastie, ochotných lobistov bolo veľa a tak sa na posielaní nových a privážaní vybielených kostí tých starých lobistov dalo ušetriť veľa času... ktorý bol potrebný pre úspešné prevedenie plánu s Kyklopom s tajným krycím menom „Kyklop a ja“.

Bolo skoré ráno a prešedivený kráľ, kedysi pred vojnou ešte sympatický tridsiatnik, nervózne prechádzal po svojom rozľahlom stane. Ubehlo už pár týždňov odvtedy, čo poslal toho debila čarodejníka do Jedovatých močiarov. „Pôvodne mal ísť Kornelius,“ pomyslel si vladár trpko, „ten aj vedel hlavou preraziť dubové poleno... nanešťastie „vyskočil“ z hradnej veže.“

„Ale ja viem, že za tým stál ten Ogion!“ pomyslel si nahnevane kráľ a tresol si zovretou päsťou do čela.

„Roland, poď sem,“ zašepkal kráľ, kľačiac v prachu na zemi svojho stanu. Cez plachtu nakukla dnu hlava kráľovského komorníka.

„K službám, pane,“ povedala hlava a za ňou sa v stane zjavilo i celé telo.

„Poď sem,“ zašepkal otcovsky vladár a rozpažil trasľavé ruky.

„Ste v poriadku, pane?“

„Nie som. Sklamal som svoj ľud. Ogion sa nevráti. Prehráme.“

„Snáď nebude tak zle, pane. Všetko dopadne dobre. Ogion sa určite ukáže.“

„Ako to môžeš vedieť, Roland?“

„Poznám ho, pane. Je síce veľmi osobitý, ale poradí si. Ako vtedy, čo utiekla dcéra Vašej jasnosti a Ogion ju našiel.“

„Preboha, Roland! Veď ten hlupák vtedy priviedol akúsi pobehlicu z tej taverny v meste! Bola taká ožratá, že ani nevedela, kto som.“

„Ako hovorím, pane – Ogion si poradí.“

„Len aby, Roland, len aby...“

. . . . . .

„To je koniec,“ chytil sa Ogion za hlavu, kľačiac už tretíkrát v kroví. „Mne je zle...“

„No tak,“ prihováral sa mu Dodov hlas z druhej strany krovia. „Musíme sa vzchopiť. Stopy sú tu už celkom čerstvé – Kyklop nebude ďaleko.“

„Dúfajme,“ skonštatoval smutne Ogion, než ho opäť naplo. „Úprimne, Dodo, tento plán sa mi nezdá najmúdrejší. Začínam uvažovať nad tým, že predsa len pôjdem na ten sever. A sám, ak to bude potrebné. Prinajhoršom ťa v noci ovalím kameňom a utečiem.“

„To nech ťa ani nenapadne. Kyklop je už blízko.“

„A práve toho sa bojím najviac, Dodo. Ale veď už pol dňa blúdime týmito prekliatymi lesmi bez vody a chleba a po Kykovi ani vidu, ani slychu...“

„Dôveruj mi, Ogion a... pst!“ zarazil sa Hobit a zastal. „Niečo je v tom kroví...“ zašepkal vzrušene.

„Kyko?“ zatiahol Ogion potichu. „Kykooo.“

„Rhááá!“ odpovedal zverský rev.

Ogion si dlaňou poutieraj tvár od slín, s revom letiacich vzduchom, a vecne zašepkal:

„Utekajme.“ A rozbehol sa do lesa.

Z krovia vyletelo za Ogionom zvláštne šupinaté párnokopytné zviera a rozbehlo sa za čarodejníkom, vidiac v ňom potravu, hračku a partnera na párenie.

„Pomóc,“ reval Ogion lesom, dlhou tisovou palicou rozrážajúc konáre a kroviny, blokujúce mu cestu.

„Ogion, už bežím,“ kričal odovzdane Dodo a skutočne bežal – ale opačným smerom ako čarodejník a divoké zviera. Ogion v tom zostal sám.

Ogion nevydržal dlho utekať pred zvieraťom. To malo vo svojej zvieracej podstate, reflexoch divokej šelmy a pevným svalom výhodu oproti lenivému starému čarodejníkovi s tisovou palicou a pivným pupkom.

Ogion upadol do beznádeje – zviera ho už každú chvíľu malo dobehnúť, znásilniť a ktovie čo ešte.

V tom ale pred sebou, na konci lesa, uvidel jazero. Vlna nádeje zaplavila čarodejníkovu mdlú myseľ, ten neváhal ani chvíľu, preskočil divý živý plot a skočil „bombu“ do priezračnej hladiny rozľahlého jazera.

Zviera bez váhania skočilo za Ogionom do jazera – aké však bolo čarodejníkovo prekvapenie keď zistil, že v jazere je okrem neho, podivného zvera, pár rýb a utopeného vodníka zamotaného v leknách i pár mladých mužov!

„Pomoc,“ stihol ešte zašepkať Ogion, než ho váha zvieraťa potopila ku dnu...

. . . . . .

„Preber sa, dedo,“ ozvalo sa nad Ogionom.

„Čo? Kto?“ zašepkal unavený čarodejník. Pod sebou už cítil pevnú zem a nad hlavou belasé nebo.

„Si o.k.?“ opýtal sa jeden nahý mladík s vojenskou prilbou kráľovského vojska!

„Kto ste?“ opýtal sa Ogion.

„Sme kráľovskí vojaci. Tá potvora je už k.o., takže nemaj boja, starý.“

„Kráľovskí vojaci? Čo vy tu robíte? Kde sme?“

„Sme pri Modrých vodopádoch, na Južných hraniciach.“

„A čo kráľ?!“

„Ten je v tábore.“

„Ou... tak ja hádam pôjdem,“ vyskočil zdesene Ogion, kým ho desať párov mocných rúk nezachytilo a opäť neposadilo...

. . . . . .

„Pane,“ ozval sa komorník Roland nesmelo, zatiaľ čo panovník ticho chrápal vo svojom stane po sedatívach od lekára.

„Áno,“ opýtal sa kráľ po chvíli, len čo sa prebral.

„Prinášam vám dve správy – jedna je dobrá, ale tá druhá už veľmi nie...“

. . . . . .

„Ogion, Ogon, Ogion,“ usmial sa kráľ, prechádzajúc v kruhu okolo kľačiaceho čarodejníka, tuho zviazaného ku kolu vrazenému do pevnej zeme v stane. „Alebo ti mám hovoriť Imrich?! Viem veľmi dobre kto si!“ zakričal kráľ a hodil Ogionovi do tváre akési pergameny. „To je zatykač na muža menom Imrich Kolosvári! A ty vieš veľmi dobre, kto to je! Si to ty a práve na teba hľadajú v Gmunde, Gmore, Kunde a, nanešťastie, i u nás v Onde – kde som, mimochodom, kráľom a kde si prijal novú identitu, utekajúc pred zákonom!“

„A teraz mi povedz,“ povedal zadychčaný panovník, len čo opäť nabral dych. „Kde je Kyklop? No?! No ty to nevieš?! Dostal si druhú šancu – ako Ogion, pochybný čarodej tretej cenovej kategórie. Šancu som ti dal ja, keď som ťa vyslal na túto akciu za Kyklopom. Mala to byť brnkačka – Kyklop je hipisák a nemalo byť problém ho nájsť. Tvoj priateľ, hobit, nám ale celú akciu popísal inak! Kyklop ti utiekol a ty si nebol schopný ho ani len nájsť! Samozrejme, keď moji ľudia našli hobita a on nám všetko povedal, vyslali sme najlepších stopárov, aby tú obludu našli – zatiaľ bezvýsledne, no byť tebou, tak sa modlím, aby sa to skoro zmenilo... Mal by som ťa dať zbičovať, ty hlupák! Priviedol si svoju vlasť do záhuby... ale teraz máš šancu to odčiniť.“

„Nemám asi na výber, čo?“

„To teda nemáš! Si čarodejník, akých veľa nemáme... Vlastne nemáme už žiadneho! Dnes sa vyspíš v tomto väzenskom „apartmáne“ a hneď zajtra sa prihlásiš v pešom pluku! Velí mu plukovník Romery, chlap ako remeň! Ten ti to už osladí. Máš veľmi veľké šťastie, že ovládaš čarodejnícke umenie (Po týchto slovách už Ogion nevedel, či sa má smiať, alebo plakať.)... inak by si sa už hompáľal na šibenici!“

„A čo Dodo, môj priateľ?“

„Hobit? Chcel som ho síce pustiť na slobodu, musí to byť chudák blázon retardovaný, že sa zapodieva niekým ako ty... Ale dobre, stretnete sa v pešom pluku. Môže ti poďakovať, ha-ha-ha!“

,Dodo bude rád,‘ pomyslel si Ogino s úľavou.

„Teraz sa vyspi! A ospevuj moju láskavosť! Nezomrieš ako vlastizradca a ani ti tu na noc neubytujem toho sexuálneho devianta od vedľa! Dobrú noc, Imrich!“

Kráľ chcel svoj pripravovaný teatrálny výstup zakončiť úžasným zabuchnutím dverí – kým si neskoro neuvedomil, že Ogiona väzní v stane a tak zatiahol za plachtu na vchode, ktorú na sebe strhol a ktorá ho ako múmiu úplne obmotala...

Kapitola piata:

Modré vodopády – Hromy a blesky nad táborom

Ogion spal tej noci i napriek pevným lanám, ktorými ho spútali k mocnému kolu, zarazenému do zeme, dobre. To isté však neplatilo o Dodovi, ktorému kráľ v kŕčoch hysterického smiechu ešte večer oznámil, že na Ogionovu žiadosť pôjde i on v pešom pluku sadistického plukovníka Romeryho voči istej smrti.

Nastalo ráno a mužstvo tábora pri Modrých vodopádoch sa budilo za spevu kohúta, ktorý mal už na obed skončiť na pekáči pre kráľa (mužstvu boli predkladané pokrmy zo strák a havranov, veliteľstvu sa už zbiehali sliny na pštrosa, ktorého 19. pluk naháňal posledné tri dni).

Krátko po tom, čo kohúti budík zmĺkol (jedným nešikovným sekom kuchárovho noža prišiel iba o polovicu hlavy), vošiel do Ogionovho stanu jeden z kuchárových pomocníkov, aby na kráľov rozkaz rozviazal Ogiona a priniesol mu niečo málo na jedenie.

„Dobré ráno,“ zaželal tučný pomocník v dobrej nálade, len čo Ogionovi prerezal púta na zmodraných zápästiach.

„Dobré,“ odpovedal pomedzi zívnutie Ogion, taktiež v dobrej nálade a pošúchal si odrené zápästie.

„Vraj nastupuješ k Romerymu... to je mi ľúto,“ povedal tučný kuchárov pomocník a pred Ogiona položil malú misku s kúskom pšeničného chleba ponoreným v kozom mlieku.

„To mám jesť alebo rovno vypiť?“ fľochol Ogion otráveným pohľadom na neforemnú masu plávajúcu v mlieku.

„Netuším. Všetky príkazy nám do kuchyne dávajú velitelia... Ale tí sa tomu prd rozumejú – boli by i tak najradšej, keby ste nejedli nič. Máte i tak obrovské šťastie a to až dvakrát – za prvé: kráľ vám povolil aspoň nejaké dávky jedla. No a za druhé – kuchár-šéf je strašný notorik stále naložený v liehu a preto nemá pri delení žrádla tak presné oko, ak mi rozumieš. Preto mu buďte vďační... kým mu na to dakto z veliteľov nepríde...“

Ogion prikývol.

„A čo že si to spomínal s tým Romerym?“

„Hej, že to s ním nebudeš mať ľahké, kamarát. Plukovník Romery je cholerik a naštve ho i to, že nemáš, napríklad, pevne utiahnuté čižmy – a už mu leštíš zubnou kefkou jeho plukovnícky hajzel. Ty ale vraj nepatríš k mužstvu. Si kúzelník?“

„Správy sa tu šíria rýchlo,“ odvetil Ogion a konárikom zo zeme začal štuchať do masy chleba a čakať, či sa pohne.

„A taktiež viem,“ pokračoval pomocník a ľahol si do prachu vedľa Ogiona, „že tvoj priateľ, ten hobit, nie je vôbec nadšený. Už si u nás v kuchyni bol požičať pár nožov – pekne veľkých a ostrých.“

„Na čo môže byť Dodovi nôž?“ opýtal sa Ogion.

„Tak to neviem,“ odvetil sarkasticky pomocník a skrivil tvár do úškrnu. „Ale byť tebou, tak sa mu veľmi neukazujem na oči. Ach, vlastne prepáč, že ti tykám. Si starší...“

„To je v poriadku. Duchom som stále mladý,“ povedal Ogion a postavil sa na nohy. „Teraz pôjdem nájsť Doda. Musíme sa predsa vypraviť s našim plukom na výpravu!“

„Keď myslíš,“ poznamenal tučný pomocník kuchára-alkoholika a vystrel sa na prašnej zemi, pričom si ruky podložil pod guľatú hlavu, zamliaskal a zaspal.

. . . . . .

Vzduchom zasvišťal letiaci kuchynský nôž, pričom jeho ostrie sa na rannom slnku zalesklo až nepríjemne blízko Ogionovej tváre. Na jeho šťastie však nôž preletel pootvoreným vchodom do väzenského stanu, odkiaľ sa nato ozval výkrik tučného pomocníka.

„Ahoj, Dodo,“ zamával dobrosrdečne Ogion malému priateľovi. Malý priateľ, stojaci pätnásť metrov ďalej, už hádzal druhý naostrený nôž, vypožičaný od opitého kuchára.

Našťastie, i druhý, nie príliš presne mierený nôž, vletel do pootvoreného stanu (tučný kuchtík však tentoraz ani nepípol).

„Ogion... Ogion...“ sipel Dodo a vrhol posledný tretí nôž (taktiež vedľa do stanu, odkiaľ sa teraz prestalo ozývať už i dýchavičné dýchanie tučného pomocníka). „Tak čo, Ogion, dobre si si pokecal s kráľom?!“

„Á-áno...“

„A že si sa mu nezabudol zmieniť i o mne, Ogion. Si fakt môj priateľ! Veď ty si mi podpísal rozsudok smrti!“

Nastalo ticho. Prebudené mužstvo sa začalo zhromažďovať po stranách okolo Ogiona a Doda.

„Počul si už, Ogion, o nejakom hobitovi, čo by bojoval v armáde?! Vo vojne?! Prebuď sa, Ogion, ja nie som ani lilipután, ani oholený trpaslík, či heterosexuálny škriatok! Som hobit! Som h-o-b-i-t!“

„Čo sa to tu deje?!“ prerušil Dodov výlev citov hromový hlas. Celé mužstvo sa prestrašene otočilo za nepríjemne známym hlasom.

Poručík Romery si to nahnevane krivkal medzi Ogiona a Doda. Tí zatiaľ s úžasom nechápali, ako sa toľko zranení a jaziev mohlo zmestiť na jedného muža.

Poručík Romery bol vojak starej školy. Veril, že vojak má radšej zomrieť hrdinskou smrťou (napríklad zašliapnutie orkom), ako potupne utiecť z boja v snahe zachrániť si holý život. Na plukovníkovo nešťastie, nikto z vojakov jeho pešieho pluku i všetkých iných sa týmto učením neriadil a tak sa stávalo asi každú bitku, že mužstvo útekom zanechalo plukovníka Romeryho samého proti značnej presile nepriateľov. Tým sa stal z plukovníka veľmi schopný vojak, stratég a ašpirant na svetový rekord plastických operácií toho neskutočného množstva jaziev (Cher by sa mohla červenať). Plukovník Romery si však svoje jazvy chránil (dokonca si ich počas nudných večerov v zákopoch stále dokola prepočítaval) a o žiadnej z nich sa nechcel v žiadnom prípade zbaviť (iba ak by bola nahradená väčšou).

„Čo to má znamenať?“ zareval plukovník Romery do ticha. Vojaci sa začali pomaly a nenápadne strácať a ubúdať do stanov a kroví, hnaní strachom zo zjazvenej tváre a jazdeckého bičíka plukovníka Romeryho.

„M-m-my, p-p-pane,“ jachtal Dodo.

„Čo?! Čo my?! Ja viem veľmi dobre kto ste! Ste dvaja disidenti! Odporcovia! Hipisáci! Ale to sa práve zmenilo – teraz sa stávate vojakmi môjho pešieho pluku! A ja z vás spravím chlapov!“

„Viete, pane,“ povedal Ogion. „Ja-ja som čarodejník... neviem, či ste to vedeli... no... ehm...“

„Všetko viem! Avšak si nemysli, ty galoša (plukovník používal veľmi rád ako nadávky rôzne druhy obuvi), že sa s tebou bude zachádzať nóbl! Keď poviem, aby si kadejakého gumáka premenil na prasa, tak to urobíš! Kráľ, mi o tebe všetko povedal... ha-ha-ha, môžeš sa tešiť!“

„Ty si škriatok?“ obrátil sa plukovník na trasúceho sa Doda. „V poriadku, ale vedz, že homosexualitu vo svojom pluku nestrpím!“

„Som hobit, pane.“

„Hobit? Myslel som, že hobiti sú tie chlpaté hnedé kozy!“

„E... to sú kamzíky, pane...“

„Aha... Takže, aby ste v tom mali jasno, vy botasky!“ spustil opäť Romery svoj hlučný tón. „Za pol hodinu tu nastúpi celý môj peší pluk a vy s ním! Kráľ nám dal špeciálne pokyny. Orkovia dnes nadránom prekročili hranice. Colníci ich zdržia dovtedy, kým sa my, teda náš pluk, nepresunieme urýchlene do Hlavného mesta. To sa práve stalo posledným útočiskom civilizácie.“

Kapitola šiesta:

Hlavné mesto

Ako plukovník Romery povedal, tak sa i stalo. Ani nie polhodinu nato už stál v strede tábora celý peší pluk – pýcha kráľovej armády.

Pokyny od kráľa boli jasné – urýchlený „presun späť“ (t.j. útek) do Hlavného mesta, za ktorého hradbami sa z orčej hrozby (a nedostatku alkoholu kvôli vojne) triasol celý kráľovský dvor, šľachta, i občania.

Romery preukazoval počas celej cesty voči Ogionovi obrovskú úctu, i napriek jeho slovám z rána. Ogion tak cválal na svojom požičanom plnokrvníkovi na čele pluku (ktorému sa síce hovorilo peší, ale v tomto špeciálnom prípade bol vybavený koňmi, ktoré neskúsení pešiaci nezvládali a veselo z nich počas jazdy padali), s Dodom za chrbtom.

Ten Ogionovi nevedel stále odpustiť zradu. Kráľ ho chcel pustiť na slobodu, ale „vďaka“ Ogionovi teraz musel cválať oproti vlastnej a bolestivej smrti.

Jedine Romery si celú jazdu vychutnával a stále sa hrdo obzeral späť, na nemotornú jazdu „najlepších“ chlapov ondskej armády.

Tu i tam i požiadal Ogiona o malú ukážku jeho čarodejníckych schopností. Na Ogionove šťastie sa však Romery ľahko nechal odhovoriť kecami o vybití čarovnej energie, či o negatívnej singularite prúdov Mesiaca, ktoré Ogionovi nedovolili predviesť nič z jeho „slávneho“ umenia, ktorým sa stal známy v Poľsku, Slovensku, i Česku (šlo o akési fiktívne krajiny, o ktorých čítal ešte v škole v akýchsi fantasy brakoch).

Rýchla cesta na koňoch netrvala dlho a už okolo poludnia sa pre Ogiona a Doda, ktorý ešte v Hlavnom meste nebol, črtali na horizonte mohutné kamenné hradby pýchy zeme Ond.

„To je to posledné miesto, kam sa orkovia dostanú,“ zachrapčal Romery, keď uvidel Dodov údiv a zahľadel sa hrdo na Hlavné mesto, ktoré túto noc prežije len vďaka nemu.

Čistým vzduchom, zakrytým zhora sivými mračnami zmien, presvišťal sťa Dodov nôž z rána, zvuk lesných rohov – Romeryho peší pluk zvonil na mocné hradby Hlavného mesta. Tie mu odpovedali pomalým otvorením obrovských drevených dverí.

Peší pluk vocválal do mesta. Dodo s úžasom hľadel na nádherné domy mešťanov, vytesané z bieleho kameňa, no rovnako nervózne hľadel na vystrašených obyvateľov tohto prekrásneho mesta. Tí pobehovali všade dookola a pokrikovali na prichádzajúcich vojakov Romeryho pluku.

„Cítíte ten strach?“ ozval sa drsne Romery a zavetril (zjazveným nosom). „Už ten tu priláka orka. Cíti ho a stopuje. Á, Ogion,“ potešil sa Romery, akoby čarodejníka videl po prvýkrát po dlhom čase. „Pomôžte svojimi čarami pri upevňovaní hradieb, nejako ich upravte, no veď mi rozumiete. Hobit nech vám pomôže.“

„E... samozrejme,“ zašepkal Ogion a veľavravne žmurkol na Doda.

. . . . . .

„Čo je? Čo sa deje?“ čudoval sa šeptom Dodo, keď ho Ogion zatiahol úzkej, tmavej uličky.

„Máme problém, Dodo,“ zašepkal Ogion. „Ja predsa nemôžem vyčarovať žiadne opevnenia!“

„Čo? Prečo?“

„No tak, Dodo, ty si vážne, po tom všetkom, čo sme už prežili, myslíš, že ja som nejaký čarodejník?!“

„A nie si? Počkaj! Ogion! Ty nie si čarodejník?!“

„Nie, Dodo! Veď ja som vyučený stolár!“

„To nemyslíš vážne,“ zaplakal Dodo a malú hlavu si schoval do špinavých dlaní. „Ako je to možné?! Ty musíš byť čarodejník!“

„Dodo, videl si ma niekedy niečo vyčarovať?“

„Nie, ale... veď si hovoril, že nechceš vybiť svoju čarovnú manu... že prúdy Mesiaca sú negatívne...“

„Klamal som, Dodo...“

„A čo tie zeme, kde si slávny... ktoré si zachránil... Slovensko... Česko... Puľsko!“

„Žiadne také neexistujú... a Puľsko je Poľsko - skomolil si to.“

„Panebože... panebože! Čo budeme robiť! Každý tu, v tomto meste na teba spolieha!“

„Ja neviem, Dodo... Musíme utiecť!“

„Opäť?! Ogion, nemôžeš utekať stále, keď máš nejaký problém. Musíš sa priznať!“

„No tak, Dodo, o tom, že som čarodejník, klamem už päťdesiat rokov! Myslíš, že sa teraz priznám?“

„Tak čo urobíme? Veď oni nás zabijú! Vyhodia nás pred hradby – orkom ako dezert! Musíme niečo vymyslieť!“

„To je jednoduché, Dodo. Pôjdeme k tým opevneniam a ja to zahrám tak, že som ich očaroval...“

„To je zlé, Ogion, to je zlé...“

„Nemáme na výber. Tak poď.“

. . . . . .

Ogion sa dal, za udivených pohľadov statočných obrancov a zahanbeného pohľadu Dodovho, do tancovania okolo drevených kolov, postavených obrancami po obvode celých hradieb.

„Bram! Brem! Brém!“ prskal Ogion i naďalej, tváriac sa koncentrovane. „Jihááá! Olééé!“ kričal ďalej ako blázon a poskakoval s tisovou palicou okolo samotných obrancov.

„Kraxepatrix klokopatrix mezefatrix!“

„Wow,“ znelo medzi zoskupujúcimi sa vojakmi, ktorí sledovali toto neobyčajné divadlo.

„Mušulele, košulele, semetrika!“ dodal Ogion a koncom palice klopol blízkemu vojakovi po čele.

„To je na ochranu,“ zachránil rýchlo situáciu Dodo a naďalej udivene sledoval, čo všetko Ogion vystrája. Ten si zatiaľ tisovú palicu uchytil o dvoch obrancov a všetkým prítomným predvádzal tanec limbo s „formulkou“: „Tunakepa dokopepe!“

„To by už malo stačiť,“ zakročil Dodo, keď si Ogion začal trieť palicou o rozkrok so škrekom: „It’s a lady’s night…“.

„Budete zdraví a vaše deti budú zdravé. Ale my už musíme ísť.“

„Neprehnal som to?“ opýtal sa zadychčane Ogion, keď ho Dodo zatiahol preč od udivených ľudí.

„Viac sa ani nedalo.“

„To nič. Aspoň si to zapamätajú,“ usmial sa Ogion a špinavým tričkom si poutieral spotenú, červenú tvár.

„Á, tu ste,“ ozval sa im za chrbtom hlas plukovníka Romeryho. „Ľudia sú udivení z vášho umenia – musela to byť veľkolepá šou!“

„Aj bola,“ dodal znechutene Dodo.

„Teraz však musíme ísť! Orkovia sa už objavili na obzore. Za chvíľu zaznejú rohy. Musíme sa pripraviť.“

„Ako ich chcete poraziť?“ opýtal sa Dodo.

„Máme pripravené drevené katapulty, s ktorými ich budeme ostreľovať skalami a starým pečivom z pekárne na ulici. V miestnej jedálni sa už ohrievajú kotle so smolou a káva pre mužstvo a na hradbách už stoja lukostrelci. Ostatní budú pri hradbách a pripravení na priamy boj, ak by sa orkovia dostali cez hradby. Teraz môžeme už len čakať, čím sa vytasia oni.“

„A čo nejaké prekvapenie?“

„Prekvapenie? No, Kyklop sa nechystá, ale to by ste mali vedieť vy sami, čo? Kráľovi stopári ho nestihli vypátrať.“

„A čo kráľ? Kde je on?“

„Našťastie, máme dobrého kráľa. Už je na ceste sem s nepodstatným zvyškom vojska.“

„Chcem sa ešte opýtať,“ ozval sa Ogion. „Kam sa máme postaviť my?“

„Tvoje čary nám budú najosožnejšie priamo nad bránou. Poriadne tým zeleným teniskám prevetraj hára.“

V tom sa ozval trúbenie rohov. Panika za hradbami prešla do najvyššej intenzity.

„Poďte,“ vyskočil naradostene Romery a rozbehol sa pomedzi prestrašených ľudí. Dodo a Ogion nedobrovoľne nasledovali.

„Nádhera,“ jasal Romery, keď sa všetci traja postavili nad obrovské, drevené vráta a pozorovali zástupy orkov, kráčajúcich k hradbám.

Ťažké kroky obrovských netvorov duneli tak, že na domoch v hlavnom meste začal praskať a opadávať omietka. Ženy a deti začali nariekať, než ich začali odvádzať do úkrytu. Muži sa už triasli na pozíciách.

Vojsko orkov bolo obrovské. Okrem orkov, krvilačných a nevzdelávateľných netvorov, tvorili túto armádu smrti trollovia, žaboidní bezdomovci žijúci pod mostmi a elfovia, nafintení módni návrhári a kaderníci, ktorí sa k orkom pridali kvôli výsmechu Ondu.

Tieto bytosti (alebo skôr existencie) si k hradbám hlavného mesta tlačili a ťahali všetko možné náradie potrebné k dobytiu mesta – od fúrikov až po vozíky (no, veľa toho nebolo). Fúriky totiž boli to jediné, čo orkovia, trollovia a elfovia mali, okrem mečov a štítov; palíc a kameňov; a nožníc, fénov a šijacích strojov.

Avšak to, čo túto podivnú armádu viedlo, vyrazilo dych každému spoza hradieb – najviac však Dodovi a Ogionovi.

Kapitola siedma:

Hlavné mesto - Návrat rastu

Kráčal na čele armády a tlačil najväčší fúrik. Ogion až priveľmi dobre videl všetky napnuté svaly a žily na jeho obrovskom tele – Kyklop sa vrátil.

Kyklop sa vrátil – ešte silnejší, ešte slepší (už úplne) a ešte nahnevanejší.

Kyklop Ogionov fajkový útok prežil. Utiekol do lesov, kde, keď sa mu do krvi vstrebala všetka marihuana, sľúbil Ogionovi pomstu. Pri hľadaní jej naplnenia (šlo to pomaly, pochopte, poslepiačky) sa dostal až k výzvednej skupine orkov, ktorí Kyklopa nakŕmili, napojili a postavili na čelo svojej armády.

Fučiaci Kyklop, zapierajúci sa do obrovského fúrika, z a do ktorého neustále naskakovali noví a noví orkovia, v jednom momente zastal.

„Ógióóón!“ zrevalo monštrum a párkrát sa zovretým päsťami udrelo po vypracovanej hrudi.

„Ógióóón!“ zreval Kyklop opäť. Panujúce ticho a napätie sa dalo krájať.

„No tak, odpovedz mu!“ podporoval bledého Ogiona Romery. „Jedným zaklínadlom ho premeníš na črievičku!“

„Presne tak,“ prikývol neprítomne Ogion.

„Hej!“ zakričal Romery na Kyka. „Tu je!“

„Ogion! Pozri, čo si mi urobil!“

„Ja-ja-ja... Kyko... Bola to nehoda!“

„Mne to je jedno, Ogion. Teraz ťa zabijem.“

„Hahá!“ zasmial sa Romery. „Ty a zabiť jeho?! Ogiona, mocného čarodejníka?! Pozri sa na tieto hradby, Kyklop, všetky začaroval tak, aby ak sa ich dotkne papuča ako ty, tak ju to zmení na vypasené prasa!“

Kyklop bez slova pustil fúrik a, paličkou pred sebou ohmatávajúc cestu, došiel až k bráne, nad ktorou stáli Romery a Dodo a v mdlobách ležal Ogion.

„Skúsim,“ zakričal Kyklop a obrovskú štvorprstú ruku priložil k dverám.

Nič sa samozrejme nestalo.

„Zmenil som sa?“ zakričal v panike Kyklop.

„Nie,“ zašepkal Ogion, ukrytý sa hradbou, za udivených pohľadov Romeryho a jeho vojakov.

„Na nííích!“ zreval Kyklop a jedným kopnutím rozbil obrovskú bránu na márne kúsky. „Ááá!“

Rozpútal sa boj. Obrancovia spoza hradieb vystreľovali na orkov kamene, murivo a staré rožky, z hradieb liali horúcu smolu a v kuchyni varili kávu. Orkovia prekonávali zaradom hradby a odzadu prekvapovali lukostrelcov na hradbách.

Orkovia hrali na víťazstvo – obrancovia na remízu.

Netrvalo dlho a orkovia boli už úplne všade. Plukovníka Romeryho, ako najvyššiu šaržu, si našli medzi prvými. Nikto z orkov však nemohol v priamom boji poraziť chrabrého plukovníka, zvyknutého na boj s presilou a oháňajúceho sa dvoma mečmi zároveň.

„Ááá! No poď! Okoštuj toto!“ ozývalo sa z hradieb nad bránou. Situácia sa zmenila až nečakanou pomocou mladého, snaživého obrancu, ktorý v zápale boja za plukovníka, strhol jeho i seba dolu z hradieb.

„To toto si odbeháš desať kôl okolo mesta,“ zneli posledné slová chrabrého plukovníka, prv než ho v objatí s kričiacim vojakom zastavila až tvrdá zem.

Dodo a Ogion však mali zatiaľ iné starosti.

„Sem! Dodo!“ volal na hobita Ogion, len čo do mesta vtrhli prví orkovia a obaja sa rozbehli nájsť si bezpečný úkryt. „Vlezieme do týchto sudov! Dodo!“

„Obsadené,“ povedala chlapská hlava namiesto pozdravu, len čo Ogion otvoril veko na prvom sude.

„A tu vedľa?“ ukázal Ogion na rad ďalších sudov.

„Tiež. Čo si myslíte? Veď sudy sú obsadené ako prvé.“

„Ja neviem, toto je moje prvé dobývanie.“

„Vážne? Tak ja ti to rýchlo vysvetlím. Prvé sú obsadené sudy. Pivnice a povaly sú určené pre deti, takže tak vôbec nechoď, ak nechceš problémy.“

„A kam teda?!“

„Skús kôpky sena... Ale iba ak nepoužívajú oheň! Môžeš ešte skúsiť konské povozy. A to je tak všetko.“

„Ďakujem veľmi pekne,“ povedal rýchlo Ogion a veko opäť zavrel. „Počul si, Dodo? Do povozu!“

Obaja sa dali do šprintu pomedzi hlúčiky bojujúcich, ale väčšinou utekajúcich ľudí, až ku konskému povozu. Samozrejme, bez koňa, ale to sa dalo čakať a vyberať si ani veľmi nemohli. Tesne pred povozom ich však zastavil rev, ktorý dokonale prehlušil krik utekajúcich.

„Ogiooon!“

„Kyko...“ hlesol Dodo.

Mocný Kyklop stál uprostred ulice a slepeckou paličkou mlátil všetkých okolo seba – ako ľudí, tak i vlastných, orkov.

„Cítim ťa!“ vyhrážal sa Kyklop (Ogion sa inštinktívne sklonil k vlastnému podpazušiu). „Viem, že si tu! Ozvi sa, nech to dokončíme a my ovládneme toto mesto!“

„Mesto ti nestačí?“ zakričal Dodo piskľavým hlasom, ktorého sa sám zľakol.

„Necháš za seba rozprávať ženu?“ skríkol Kyklop.

„Čo odo mňa chceš?“ zakričal Ogion.

„Pomstu, Ogion. Nič, len pomstu. Pripravil si ma o zrak! A prečo?! Ogion, veď sme ťahali zo spoločnej fajky!“

„Vezmi si toto mesto, Kyklop! A nás nechaj na pokoji!“ zakričal Dodo. „Toto nie je náš boj!“

„Budete schopní odísť? A nechať toto mesto ľahnúť popolom?!“

„Ja teda hej!“ odpovedal Ogion. „Poď, Dodo, ideme!“

„Ogion!“ zašepkal Dodo a v jeho malých očiach sa zjavili slzy.

„Ach... Dodo. Som starý. Na takéto bláznovstvá nemám čas. Ideš so mnou?“

„Ogion, to nemôžeš urobiť... S týmto mestom padne i náš svet. Padne celý Ond – táto roztodivná krajina, parodujúca všetky fantasy nezmysly. Plná sexu, násilia a vulgarizmov, ktoré sa inde nedostali. O tom je Ond. Stojí za záchranu.“

„Ach, Dodo... Tak dobre! Úplne si mi pripomenul Bastiena, toho malého knihomoľa z Nekonečného príbehu... Tak... ideme naňho!“

Starý Ogion pevne zovrel svoju tisovú palicu a rozbehol sa na slepého Kyklopa.

„Rááá,“ zreval, len čo polovicu palice vrazil Kykovi do nosa.

„Niééé...“

„Dodo, poď mi pomôcť,“ zafučal Ogion, držiac palicu pevne v Kyklopovom nose.

„Hahá, takto sa mi to páči,“ zajasal Dodo a s rozbehom kopol Kyklopa do rozkroku. Ten sa v bolestiach zvalil na zem.

„To ti patrí,“ rozlúčil sa Dodo a spoločne s Ogionom sa rozbehol mestom, až k rozbitej bráne.

Spoločne vybehli zo zničeného hlavného mesta. Pohľad zvonku naň však bol žalostný – celé hradby sa premenili na ruiny bez života, len kde-tu mohli vidieť orka, či trolla, ako poskakuje medzi plameňmi.

Hlavné mesto padlo. Ale Ond to prežil.

„Hehe, Dodo, pozri sa,“ usmial sa Ogion a špinavým prstom ukázal do diaľky – kde sa črtala desiatka vojakov na čele so samotným kráľom tohto zaniknutého mesta.

„Čo-čo sa stalo?“ zakvílil kráľ a z unaveného koňa sa zvalil do popola vlastného kráľovstva.

„Nejako to nevyšlo,“ riekol Ogion zachrípnuto a rukou si prešiel po bielych vlasoch.

„Ty! Ty si ma zničil!“ zakričal kráľ hystericky a chytil Ogiona pod krkom. „Ty si to všetko spôsobil! Zničil si ma! Zničil si NÁS!“

„Bez urážky, Vaše veličenstvo, ale máme naponáhlo. Prenasleduje nás totiž ešte tá armáda orkov a jeden rozzúrený Kyklop... Takže,“ Ogion vzal kráľovho koňa, vyložil naň Doda a následne naň vyskočil sám. „dovidenia!“

„Kam ideme teraz, Ogion?“ opýtal sa Dodo, keď sa im už na cválajúcom koni stratili z dohľadu zvyšky hlavného mesta i kráľ, plačúci v prachu.

„Domov, Dodo, domov.“

„Ku mne?!“

„Samozrejme, že k tebe. Svoj dom som predsa vymenil za túto drahocennú tisovú palicu!“

„Ogion, veď si ju nechal v Kykovom nose!“

„Hm... tak kašlem na ňu.“